Rozdelenie slovanskej kultury

BOHOVIA ZÁPADNÝCH SLOVANOV

Západní Slovania z nášho územia (Slovensko, Morava, južné Poľsko, Stredné Čechy, panónski Slovania) pravdepodobne uctievali pôvodných všeslovanských bohov. U polabských a pobaltských Slovanov naopak do popredia vystúpili ich kmeňoví bohovia. Viera v bohov závisela od moci ich svätýň. Pohanstvo Polabských a Pobaltských však pretrvalo hlboko do stredoveku a najdlhšie zo všetkých Slovanov si svoju vieru udržali aj na oficiálnej úrovni (nie len ako vieru prostého ľudu). U nich pohanstvo znamenalo nezávislosť a slobodu, a kresťanstvo bolo symbolom franskej nadvlády. Západní žreci sa vo veľkom miešali do politiky a v niektorých prípadoch mali kňazi väčšiu moc ako kniežatá. Tak tomu bolo napr. na Rujane kde SVANTOVÍTOV chrám v ARKONE mal k dispozícii 300 jazdcov.  Takisto u polabských Veletov v 10. a 11. storočí svetská vláda prakticky neexistuje a vládne retranský kňažský zbor (Radegast).

Zaujímavým javom u západných Slovanov je polykefalizmus (viachlavosť) niektorých ich bohov. Niektorí bohovia mali v chrámoch svoje kone, pomocou ktorých sa veštilo (Triglav, Svarožič, Svantovít).

BOHOVIA VÝCHODNÝCH SLOVANOV

Na panteón východných Slovanov malo vplyv iránske náboženstvo, z ktorého niektorých bohov Slovania prebrali. Neskôr bol zase zavedený oficiálny panteón. Východní Slovania samozrejme uctievali aj vyššie spomínaných bohov, zvlášť silné postavenie mali PERÚN a VELES.

CHORS je solárnym bohom (podľa niektorých náznakov aj mesiaca) a jeho meno pochádza s najväčšou pravdepodobnosťou od iránskeho boha slnka CHURSÍDA.

MOKOŠ je stelesnením vlhkej úrodnej zeme a takisto bohyňou osudu. Mokoši sa skladali krvavé a hlavne dosť brutálne obete. Obetovali sa jej deti a mláďatá a niekedy len ich končatiny. Obete pre ňu sa spaľovali alebo zakopávali do kultových studní a hrobov.

SIMARGL má podobu okrídleného psa a je niečo ako posol bohov. Sprostredkuje kontakt medzi nebeským a pozemským. Jeho meno pravdepodobne pochádza zase z iránčiny od iránskeho SENMURVA/SÍMURGA. Ochraňoval semená a rastliny.

STRIBOG je bohom vetra.

Kyjevský panteón zaviedol knieža Vladimír roku 980 na upevnenie moci. Stal sa oficiálnym štátnym panteónom. Boli tu šiesti bohovia: PERÚN, DAŽBOG, CHORS, SIMARGL, STRIBOG, MOKOŠ.

Ten istý knieža Vladimír o pár rokov prijal kresťanstvo a dal všetky modly strhnúť a chrámy zboriť. Modlu PERÚNA dal priviazať o chvost koňa, vláčiť ju a biť prútmi, aby ju potupil.

POLABSKÍ BOHOVIA

PORENUT bol uctievaný v Korenici (Garz). Mal štyri tváre na hlave a piatu na hrudi.

POREVIT je takisto uctievaný v Korenici, má päť hláv a je bez výzbroje.

PROVEHO uctievali ho Oldenburskí (Stargrad-Oldenburg); bol mu zasvätený dubový háj a pravdepodobne bol bohom spravodlivosti.

RUGIEVIT je hlavný boh Rugiov. Je to sedemhlavý vojnový boh. Na opasku mu visí sedem mečov a ôsmy drží v ruke. Patril mu biely kôň.

SVAROŽIČ(RADEGAST) je v podstate zhodný s DAŽBOGOM ale reálne vystupoval ako samostatný boh. Jeho najslávnejšia svätyňa bola v Retre. Mal tu zlatú modlu a na jeho oltári skončila hlava biskupa Jána z Marienburgu (1066) a litre kresťanskej krvi. Okrem ľudí sa mu obetovali aj ovce a dobytok. V rokoch 1067/68 viedol proti Veletom odvetné ťaženie biskup Burchard, ktorý spálil retranský chrám a ukradol posvätného žrebca, na ktorom odišiel späť.

POBALTSKÍ BOHOVIA

TRIGLAV patrí k bohom, ktorí sa rozšírili do širokého okolia. Hlavnú svätyňu mal v Štetíne, ďalšie potom boli vo Woline (Vineta) a Branibore (Brandenburg). Jeho tri hlavy symbolizovali tri sféry jeho vlády (asi): nebo, zem, podsvetie. V jeho svätyni bol posvätný čierny kôň so zlato-strieborným sedlom. Od 11. st. sa stáva vojnovým bohom. Uctievali ho v celom severnom Poľsku a jeho okolí.

Wolinský aj Štetínsky chrám počas vojenskej výpravy zničil biskup Otto Bamberský. Wolinskú modlu sa podarilo kňazom skryť. V Štetíne však nie a tri Triglavove strieborné hlavy putovali ako trofej k pápežovi Kalixtovi II.

SVANTOVÍT bol Rujanský boh. Jeho hlavný chrám stál na severnom myse ostrova Rujana v meste Arkona ale uctievali ho aj na pobreží Baltského mora. Po zničení Retry a Veletov Franskou ríšou sa stal najmocnejším bohom v oblasti. Vyzeral takto: dve hlavy mu hľadeli dopredu a dve dozadu, mal dvojitú hruď a dvojitý chrbát (dobový opis). V svätyni mal bieleho žrebca, na ktorom v noci jazdil a používal sa na veštenie. Po veštbu si sem ľudia chodili aj z ďalekých krajov. Arkona bola sídlom veľkňaza a chrám dostával tretinu vojnovej koristi, takže vlastnil obrovský poklad. Takisto mal stály oddiel 300 jazdcov. Arkonský chrám mal vo svojej zemi väčšiu moc ako knieža. Politická situácia hraničila s teokraciou. Okrem svojej vojnovej úlohy plnil Svantovít aj poľnohospodárske funkcie (pravdepodobne svoje pôvodné). Každý rok sa jeho roh hojnosti, ktorý držal v pravej ruke, naplnil vínom alebo medovinou a podľa toho, koľko ubudlo, sa veštila budúca úroda. Takisto sa pred chrámom prevádzal koláčový zvyk. Veľkňaz sa skryl za obrovský koláč a pýtal sa ľudí, či ho vidia. Ak povedali, že nie, tak im želal, aby aj na budúci rok bolo toľko úrody, aby ho nebolo vidieť.

SVANTOVÍTOVI kňazi mali dlhé vlasy a brady. Do miestnosti, v ktorej bola modla boha, mohol len kňaz, a to zo zadržaným dychom, aby boha nepošpinil. Boh mal zviazané oči aj uši, aby nevidel a nepočul, aké hriechy sa na svete páchajú. Obetovali sa mu hlavne zvieratá (hlavne dobytok), ale raz do roka (alebo pri zvláštnej príležitosti) sa vyžreboval jeden z kresťanských zajatcov, ktorý bol obetovaný. Obete sa zakopávali v areáli chrámu. Arkona bola dobytá v roku 1168 dánskym kráľom Waldemarom, ktorý dal chrám zboriť a obrovskú modlu Svantovítovu strhnúť, rozpíliť na kusy a spáliť. Tak padla posledná bašta slovanského pohanstva.
 

ČERNOBOH je neskorý boh pobaltských Slovanov. Z indícii sa predpokladá, že existoval aj BELBOH, ale to sú len dohady.

ČERNOHLAV bol uctievaný v Jasmunde na Rujane. Pomáhal pri vojnových ťaženiach. Jeho modla bola natretá smolou.

JAROVIT (GEROVIT) je lokálny vojnový boh Pomoranov. Pôvodne to bol boh jari a plodivej sily, ale neskôr prevládla jeho vojnová funkcia. V chráme mal veľký zlatý štít, ktorí nosili do boja pred vojskom. Tento štít ukradol istý kresťan a podarilo sa mu utiecť, lebo všetko čo sa dotklo štítu, stalo sa posvätným a tak sa ho nikto neopovážil zastaviť. V Havelbergu ho uctievali až do roku 1128, aj keď tam už sídlilo biskupstvo (od 948).

Webová stránka bola vytvorená pomocou on-line webgenerátora WebÄ˝ahko.sk